Nevera po Slovensky alebo aj Slovenky píšu o nevere ;)

     

     Aj vy rady/i píšete, ale potrebujete impulz na na-kopnutie? :) Čo tak písať  o niečom čo nám je blízke. Čo vidíme dennodenne a čo nám spôsobuje vrásky? :/ Nevera, nevera a ešte raz nevera. Nevera na milión spôsobov alebo teda Poviedky o nevere je nový projekt ktorý v spolupráci s Evita press a týždenníkom Šarm pripravil Martinus.sk a  musím povedať, že  I´m IN :) 

     

     

     Aké sú pravidlá? Veľmi jednoduché. Stačí ak pridáte svoju poviedku (ľubovolného rozsahu) na stránke www.poviedkyonevere.sk . Jedinou podmienkou je, aby súvisela s neverou, čo by nemal byťna slovenské pomery problém.. Tipujem, že každá máme aké také skúsenosti . :( 

     Ale späť k príjemnejším témam.  Každý týždeň od prvého 1.júla bude časopis Šarm uverejňovať úryvky z poviedok, ktoré vyberie porota zložená z Evity Urbaníkovej a Petri Nagyovej-Džerengovej ( Evita press) a Ivany Mandákovej (zástupkyňa šéfredaktorky Šarmu). No a v novembri vyjde knižka Poviedky o nevere, ktorá bude doplnená aj o poviedky dnes už známych autorov. 

  

      Minulý rok bol spustený podobný projekt pod názvom Slovensko píše román. Vtedy sa mi však dostal do rúk len výsledok. Na jednej strane som bola nesmierne nadšená ako sa dokázalo niekoľko autorov zosynchronizovať pretože výsledok "Minulosť ťa dostane" stál jednoznačne za to (Ak ste to ešte nečítali, vrelo odporúčam) na druhej strane ma zamrzel fakt, že som sa o tom dozvedela neskôr a nemala som tak možnosť zapojiť sa.. :) Tak teraz informujem ja Vás, aby Vás náhodou dodatočne nemrzelo, že ste to neskúsili ... :) Ja idem na to ..

PS: na stránke sú už prvé poviedky. Vybrala som pre Vás jednu, ktorá bola podľa mojej mienky zatiaľ najčitateľnejšia . Určite sa máme načo tešiť!

xoxo a  príjemné čítanie, Katka 

"Premôžem sa a objednávam si kávu. Takú nevýslovnú bolesť som ešte nikdy necítila. Trhá mi vnútro, explózia je na dohľad. Popritom ma tá bolesť paralyzuje, zostávam neschopná akejkoľvek akcie. Káva chladne a ja čakám kedy sa niečo stane čo ma vyslobodí z tejto situácie. V hlave sa mi súčasne preháňa stádo koní, svojimi kopytami ma rozbíjajú na črepiny a v pozadí beží film. Dráma či komédia ?

„Dnes neprídem, urob si program sama, akosi ma škriabe v krku, nerád by som ťa nakazil“

„Ale mne to vôbec nevadí, kľudne ma nakaz “ žobrem a pokúšam sa o veselý tón, ktorý len ťažko prekrýva sklamanie.

„Ale mne to vadí.“ Telefón beznádejne ohluchol.

Zasa ho v duchu ospravedlňujem a už neverím ani sama sebe, nie ešte jemu. Je to len zdanie, alebo je akosi priveľa tých „ dnes neprídem“ v poslednej dobe. Vždy je niečo dôležitejšie ako ja. Pripadám si ako obľúbená potravina odložená v chladničke, ktorá sa vyberie keď na ňu príde chuť a nedojedená sa vráti späť. Až sa časom pokazí a nastane čas ju vyhodiť a nahradiť novou, čerstvou.

On ma pozná, vie že si neviem urobiť program sama, že zostanem doma a budem plakať do vankúša. Tak si ma vycvičil. Poslušne sedieť doma, očami hypnotizovať telefón a vyletovať z kože od radosti keď prisľúbi, že sa na hodinku zastaví. Aj teraz ešte dúfam, že znova zavolá a zmení svoje rozhodnutie, no telefón hlucho mlčí a ja viem, že aj mlčať bude. Nemôžem byť sama, musím von inak sa zbláznim. Napätie stúpa a ja utekám preč spomedzi múrov ktoré ma tlačia a padajú na mňa, kde som ho milovala, ale keď tam mám byť sama bez neho, tak to tam nenávidím.

Nákupné centrum je preľudnené, napriek tomu tam trpím pocitom samoty. Prechádzam okolo mojich obľúbených obchodov, pozerám do výkladu no nevidím, zdravím známych no nepočujem. Hľadám stratený pokoj, no nenachádzam. Nakupujem knihy, môj osvedčený liek na bolesť duše, no dnes ani celé kníhkupectvo by nepokrylo potrebnú dávku. Skúšam topánky, fetiš ktorý nikdy nesklame. To že odchádzam s prázdnymi rukami hovorí jednoznačne za všetko.

A najhoršie na tom je, že ho vidím všade. Aj teraz sa mi zazdalo, že som ho zahliadla v dave. Staviam sa na špičky a naťahujem krk. Nadávam si do hlúpych a presviedčam sa čo by tu robil. On predsa leží doma v posteli s horúcim čajom a potí sa. Škoda, že ochorel práve dnes. Dnes je mi veľmi smutno.

Keď som zasa raz presvedčila sama seba, že skutočnosť je iná, ako je, vyšiel z obchodu na náprotivnej galérii držiac okolo pliec drobnú blondínku. Ovešaný taškami, so širokým úsmevom. Automaticky som vytočila posledné prijaté číslo a sledovala, ako pozrel na display a zrušil ma. Vlastne som ani nič iné nečakala. Napísala som esemesku. Keď blondínka vošla do obchodu, dostatočne veľkého nato aby tam strávila detstvo, ospravedlňujúco sa odpojil a telefón, ktorý som držala stále v ruke zazvonil. Bol dosť ďaleko nato, aby ho počul.

„No čo je? Nemôžeš bezo mňa žiť?“ opýtal sa podráždene.

„Ešte ťa bolí hrdielko?“ prešla som k veci.

„Jasne že bolí. Teba prestane bolieť švihnutím čarovného prútika? Požičaj mi ho ak máš taký!“

„Len, že som v nákupnom centre a počujem ti v pozadí hrať tú istú hudbu“ snažím sa hovoriť pokojne, aj keď srdce mám v krku a vyráža mi dych. Toto už asi nerozchodím a ani moje najlepšie ospravedlňujúce kombinácie to nezachránia.

Prestrašene sa začal okolo seba obzerať.

„Ale vieš, žena ma ešte vytiahla na nákup nejakých potravín. Chorý-nechorý, ona to vraj sama vláčiť nebude.“

„A nevravel si ,že tvoja žena je vysoká tmavovláska trochu pri tele?“

Nastalo zlovestné ticho a po ňom neodvratný koniec polročného vzťahu.

„Tak ty ma šmíruješ, ty krava?“ už sa nesnažil nič hrať.

„Nie, ale ty ma klameš.“ Končím. Nemám viac síl. Odvraciam sa, nechcem vidieť ako ma hľadá, ani aby ma našiel. Vlastne chce jedna moja polovica, ale tá druhá je rozumnejšia a ťahá prvú opačným smerom, s námahou jej prekladá nohy a vzďaľuje sa od tých falošných tónov stále znejúcich v ušiach a to škrípanie je strašne neznesiteľné a tie kone v hlave ešte k tomu.

Čakám nad kávou čo sa stane, čo ma oslobodí a stále nič neprichádza. Ani len tie sprosté slzy nie."