Väzenie menom Burka

      Na e-mail mi prišla prezentácia (nie veľmi pekne prevedená) o moslimských ženách a ich odevoch, ktoré im znepríjemňujú život. Viem, že táto téma veľmi nezapadá do kontextu môjho blogu, ale príde mi natoľko dôležitá, aby som jej vyhradila miesto. Verím, že ani vy nebudte k tomuto týraniu ľahostajní a keď už nič iné tak aspoň venujete pár minút na prečítanie tohoto možno trošku dlhšieho článku. 

     BURKA je odev určený pre ženy. Zahaluje úplne celé telo, vrátane očí, rúk či členokov. Mriežka z polopriesvitného materiálu zabezpečuje, aby žena aspoň ako tak videla a pritom ju nebolo absolútne videť. Má zabraňovať žiadostivým pohľadom mužov, má zabezpečiť zhoršené podmienky pri pokuse o útek a v niektorých krajinách je aj v dnešnom civilizovanom svete povinným odevom. 

     Váži minimálne 7kg a je preto obrovskou záťažou pre hlavu aj celé telo. Je vyrobená zväčša z hrubých materiálov, a tak sa v nej žena cíti nepohodlne najmä v období obrovských horúčav. Okuliare pod takýmto odevom nie je možné nosiť a aj bez nich vidí žena maximálne na jeden meter pred seba. Možnosť periférneho videnia je absolútne znemožnená, možnosť voľby oblečenia a komfortu je úplne zamietnutá.

     Vynájdenie BURKY sa datuje až do obdobia Perzského impéria približne 6.storočie. V tomto období Islam ešte neexistoval a BURKA bola používaná iba pri určitých rituáloch a nie na ponižovanie žien. Tradičné využitie BURQY zaviedol Habiballa Khana začiatkom 20.storočia v Afganistane. Ten nariadil tento odev nosiť svojmu 200 člennému háremu, aby skryl ich krásu a zabránil žiarlivosti ostatných mužov. Fakt, že boli vyrobené z hodvábu a prešívané zlatom nemení nič na skutočnosti, že sa začala éra utláčania žien. 

      Po tom čo sa v Afganistane k moci dostala extrémistická skupina Taliban, stala sa BURKA povinným odevom pre všetky ženy. Stala sa nástrojom zotročovania, zneužívania a ponižovania ženského pohlavia a jej práv.

     Okrem toho, že na ulici je úplne nemožné rozpoznať jednu ženu od druhej v BURKE sú úplne izolované od sveta a aj od vlastných detí, ktorým chýbajú dotyky, pohľad matky alebo obyčajné objatie. Talibanský režim v obmedzovaní práv neotáľaľ a zakázal ženám tancovať, hrať na hudobných nástrojoch, športovať, zamestnať sa a dokonca aj chodiť do školy. Nemajú právo na odborné lekárske ošetrenie, rodia doma a ak sa aj dostanú do nemocnice tak väčšinou len zomrieť, muži lekári sa ich nesmú dotýkať.

     

      Výskum hnutia "Lekári pre ľudské práva" poukázal na fakt, že až 40% žien zomrie po pôrode kvôli nedostatočnej lekárskej starostlivosti. 

       Ženy v BURKÁCH majú povolené jazdiť taxíkom iba v kufri auta.

Ak žena poruší čo i len malé pravidlo, ako napríklad, že si zväčší dieru na dýchanie má muž právo ju zbiť, týrať alebo ju na verejnosti ukameňovať!

     V roku 1996, keď Taliban ovládol Kábul obrali ženy aj o ich posledné ľudské práva. Kvôli zákazu pracovania žien sa muselo zatvoriť vyše 60 škôl. Študentky stredných a vysokých škôl vyhodili a zavreli ich doma. Napriek ústave z roku 2004 sa žena stále považuje za majetok. Môže byť súčasťou barterového predaja, dedičského konania či daru. Niektoré ženy neopustia múry domu od vydaja až po smrť.

     Pre ministerstvo pracujú vojaci, ktorí kontrolujú "cnosť žien" (Ministry for the Promotion of Virtue and Prevention of Vice).  Ak sa im niečo nepozdáva majú právo ženu vziať, pričom žena nemá právo na akúkoľvek právnu obranu. Nasleduje trest. Ukameňovanie, amputácia, zbičovanie, ale aj verejná poprava.

      Polovica manželstiev sa uzatvára, kým žena (dievča) dovŕši 16 rok života, napriek tomu, že je to zákonom zakázané. Ako vidieť v týchto krajinách platí len zákon, ktorí si určia muži sami. 

     Keďže žena nemá právo dediť, milóny vdov sú odkázané žobrať. Takúto situáciu veľa z nich nezvládne. Psychicky sa zrútia a často sa pokúsia o samovraždu. Veľa ráz dochádza aj k hromadným samovraždám. Samovražda je v tomto prípade jediným riešením a pre nich často vykúpením. Žobrajúcich žien sa totiž zvyknú zmocniť skupiny násilníkov, ktorí ich mučia, znásilňujú a nakoniec aj tak zabijú. Ak ich aj nezabijú, žena, ktorej tvár uvidel iný muž, v horšom prípade ju znásilnil je zneuctená a môže byť vyhnaná z dediny alebo poliata kyselinou. (napríklad v Pakystane)

      Je len na nás ako sa postavíme k týraniu týchto žien. Môžeme sa tváriť, že sa nás to netýka a odev, ktorý nevznikol ako uctievanie Alaha, ale bol počiatkom absúrdneho zaobchádzania so ženami naďalej tolerovať.
     Našťastie sa o tejto téme začína diskutovať a BURKA sa stáva vo viacerých vyspelých štátoch zakázaným odevom. Za jej nosenie hrozia pokuty napr. vo Francúzsku, Španielsku alebo Švajčiarsku. Najväčšie pokuty a dokonca aj väzenie však hrozia mužom, ktorí svojím ženám BURKU prikazujú nosiť.

Je Vám z toho zle? Malo by byť. Je neuveriteľné ako sa mohlo stať "oblečenie" tak ľahko nástrojom k dehonestácii ženského pohlavia. Povedzme im NIE!
Xoxo, Katka